Lucka, Sofi, Katka... moje úžasné školské dcéry, deti našej školskej rodiny.
S kolegami sme sa zhodli, že aj keď bola každá iná, mali spoločné črty – boli skromné, nenápadné, nijako nepotrebovali byť stredobodom pozornosti. Lucka vynikala svedomitosťou, všetko sa snažila mať splnené, negatívne vlastnosti nedokázala ani zahrať, nieto ich cítiť. Sofia mala obrovský dar hlasu a talentu na spev. A kedykoľvek ním bola ochotná poslúžiť či v chráme, či v škole – tam kde to bolo potrebné, ako povedal o. Miroslav – chcela, aby boli ľudia radostnejší. Katka bez zviditeľňovania, v tichosti veľa pomáhala okoliu, venovala sa na stretkách deťom. Pamätám si ju vždy len usmiatu.
Ich odchod je aj pre nás obrovskou bolesťou zo straty niekoho blízkeho, niekoho z nás. Ale bolo až zvláštne v predchádzajúce 2 dni v škole sledovať, ako nás táto udalosť spojila, ako nás ony všetkých spojili. Smrť, odumretie, by malo priniesť ovocie – toto bolo prvé ovocie ich odchodu, ktoré sme si všimli – zblíženie duší. Druhým ovocím bolo uvedomovanie si, čo je v živote podstatné, dôležité – človek vedľa mňa a vzťah s ním, žiadne malicherné veci to nesmú prehlušiť. Toto teraz rezonovalo v škole.
Drahí rodičia, ďakujeme, že ste rozhodli a dovolili, že boli súčasťou našej školskej rodiny, súčasťou našich životov. Nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si nás nimi obdaroval.
Otázky prečo potrvajú dlho. Bolesť bude trvať dlho... Pýtame sa - čo si z toho mám zobrať, ako ma to má poznačiť, v čom zmeniť? Dievčatá už plnia iné poslanie, inú úlohu. Zostali po nich prázdne miesta. Tie sa samé od seba nezaplnia. Je na nás prevziať zodpovednosť, ich odkaz, ich príklad. Niekto má začať byť svedomitý a pozitívny ako Lucka, lebo bez nej je na zemi menej svedomitosti a menej pozitívnosti... Niekto, kto má dary a talenty, má nimi poslúžiť cirkvi, farnosti, škole, okoliu - robiť ľudí radostnejšími... lebo bez Sofie je v tomto prázdne miesto na svete. V malom slúžiť okoliu, deťom na stretkách, usmievať sa – lebo po Katke zostalo prázdne takéto miesto. Nech ich odchod v nás prinesie ovocie – podľa ich vzoru robme svet krajším, lepším – slúžme našim blízkym.
Absolventov zvyknem zo školy vyprevádzať po maturite s tým, že síce už nie sú naši študenti, ale navždy budú naši... Vždy sa budeme zaujímať ako sa majú, pýtať sa rodičov, súrodencov, ako sa im darí, kde sú... Pri našich dievčatách sa to otočilo. Ony budú bdieť nad nami... budú našimi patrónkami. Nie my sa budeme pýtať na nich, ale veríme, že už sa ony pýtajú na nás našich nebeských patrónov a anjelov strážnych – čo moji spolužiaci, učitelia, čo robia, ako sa im darí, ale budú na nich aj apelovať – starajte sa, strážte ich svedomito, buďte im na dobrej pomoci.
Lucka, Sofi, Katka, orodujte za nás. 6. apríl bude pre našu školu odteraz pamätným sviatočným dňom na Vašu počesť a pamiatku.